Prvého októbra oslavuje sviatok sv. Terezka, učiteľka cirkvi. Keby niekto tvrdil, že prvú časť jej autobiografických spisov Dejiny duše, opisujúcich detstvo svätice, lačne zhltol na posedení počas niekoľkých málo hodín, asi by som sa neubránila podozreniu z neúprimnosti. Moja vlastná čitateľská pozornosť bola pod ofenzívou tropov a figúr zrelá na posledné pomazanie už po pár stránkach. Inak však ju nečakane oživili slová adresované Terezkinej staršej sestre Márii-Pavlíne – matke Anežke od Ježiša: „Moja milovaná matka, to Vás si Ježiš vyvolil, aby si ma zasnúbil.“ Tento malý exkurz do môjho čitateľského denníka ale nie je len tak. Hľadala som totiž oslí mostík, aby som sa od pripomenutia, že nastal mesiac október, dostala k sv. Terezke a k jej poňatiu vďačnosti za ľudí, ktorých jej Pán poslal do života.
Prístup svätice k vďačnosti bol jedným z kľúčových aspektov jej spirituality. Verila, že všetko, čo dostávame, je darom od Boha, a preto mu za všetko vďačíme; a to nielen za veci príjemné, za živé, vrelé vzťahy pulzujúce vzájomnou náklonnosťou, ale aj za všetky ťažkosti, pocity osamelosti i za ľudí, ktorí si v našom srdci nachádzajú miesto ťažšie. Vo jej pohľade bola každá osoba, hoci aj nesympatická, nástrojom Božej milosti. Nástrojom, prostredníctvom ktorého ju Pán viedol k duchovnému rastu. K posilneniu viery a lásky. A čo je hlavné; Terezka sa na všetkých pozerala pohľadom človeka, ktorý miluje v Kristovi, a neváhala lásku, ktorá, ako píše, nezávisí od pocitov, každodenne premieňať na skutky. Pokaždé, keď prišla v komunite do kontaktu so sestrou, o ktorej doslovne napísala: „má talent, že sa mi v ničom nepáči“, modlila sa za ňu k Bohu a obetovala mu všetky jej cnosti. Bola-li v pokušení byť k nej nevlídna, o to láskyplnejšie sa správala. Dotknutá rehoľníčka tak dokonca nabyla presvedčenie, že k nej jej sestra chová osobitné sympatie.
Predpokladom každodennej bratskej lásky sv. Terezky bolo plné a pokorné prijatie mimoriadnych milostí – hlboké poznanie Božej lásky a vlastnej nikotnosti. Aj my sami však môžeme (s Božou pomocou) naše srdcia lepšie disponovať, aby sa stali otvorenejšími pre druhých, a to odvahou. Odvahou milovať. Odvahou vydávať sa. Veď najčastejšia výzva v Písme znie: „Nebojte sa.“
Nakoniec si dovolím parafrázovať jedno farárske klišé: hoci nový školský i akademický rok už začal, dobrou správou je, že do (Terezčiny) školy lásky sme – ako údy jedného Tela – povolaní všetci, a to bez ohľadu na vek či najnižšie dosiahnuté vzdelanie.
Sabina Dočekalová
