Pán Hadrian dorazil domov.

V piatok večer, 27. júna 2025 – teda na slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho - prišla do Jablonca nasledujúca správa:

Rozhodnutie Pána zostáva naveky, plány jeho srdca pretrvávajú veky:
Chce nás vytrhnúť zo smrti a v čase hladu zachovať náš život. (Ž 33)
Úvodný verš omše svätej v deň úmrtia, sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho

P. Hadrian (Gerhard) Lucke
narozený 7. augusta 1930 v Jablonci nad Nisou/Gablonz an der Neiße
umrel 27. júna 2025 v Mníchove

P. Hadrian Lucke, vlastným menom Gerhard Lucke, sa narodil 7. augusta 1930 v Jablonci nad Nisou. Ako prvorozený syn manželov Aloisa a Marie Luckeových vyrastal so svojím mladším bratom Fritzim v bezpečnom prostredí domova – až do chvíle, keď tuberkulóza zničila rodinné šťastie: brat zomrel v roku 1940, o rok neskôr aj matka. Otec bol odvedený do armády a v roku 1943 sa znova oženil.
Gerhard sám chorobu prežil, ale vojna čoskoro rozbila rodinné zázemie. V roku 1945 unikol v poslednej chvíli nasadeniu na frontu ako detský vojak, ale čoskoro nato bol nasadený na nútené práce ako pomocná nekvalifikovaná sila na českom statku. Tam sa mu dostalo – ako neskôr s vďačnosťou spomínal – rešpektu a blízkosti. Majitelia, bezdetný sedliacky pár, mu dokonca chceli svoj statok odkázat. Gerhard mal však v pláne inú cestu.
Vyhnanie nemecky hovoriaceho obyvateľstva v roku 1946 ho zaviedlo cez Meklenbursko a Sasko-Anhaltsko do sovietskej okupačnej zóny. V roku 1947, vo veku 16 rokov, sa rozhodol utiecť na Západ – bol to riskantný podnik, ktorý sa mu podaril len vďaka pomoci odvážnych ľudí. Jeho cieľom bol seminár pre neskorú kňazskú povolanie kapucínov v Dillingene na Dunaji. V roku 1950 tam odmaturoval a potom vstúpil do noviciátu v Laufenu ako fráter Hadrian von Gablonz. Po celý život „bavorského kapucína“ však nezabúdal na svoj sudetonemecký pôvod.
Následovalo štúdium v Eichstättu a vysvätenie na kňaza 29. júna 1956. Ako mladý duchovný pôsobil najprv v Altöttingu. Čoskoro sa však prejavil jeho mimoriadny talent na prácu s mládežou: v roku 1959 sa stal prefektom v Serafínskej dobročinnej organizácii v St. Ingberte, od roku 1964 ju viedol až do jej zrušenia v roku 1978. Potom bol magistrom klerikov v Eichstättu, mimo iného aj preto, že tam žili jeho starí rodičia, o ktorých sa rád staral. Potom nasledovali ďalšie poslania: bol predstaveným v Dillingene, nemocničným kaplánom v Mníchove-Nymphenburgu, väzenským kaplánom a kvardiánom rehoľného domu v Aschaffenburgu. V roku 2001 sa vrátil do Eichstättu a neskôr odišiel do novo založeného kláštora v Ingolstadte. Rád jazdil na bicykli – neskôr na svojej obľúbenej trojkolke – viedol korešpondenciu, udržiaval kontakt s mladými aj starými a odovzdával im svoje skúsenosti.
Po zrušení kláštora v Ingolstadte sa v roku 2014 presťahoval do Mníchova do konventu sv. Antona. Tu žil rád v kruhu svojich spolubratov, s ktorými sa modlil, stravoval, žartoval a zdieľal spomienky. Vo februári 2025 sa musel presťahovať do domova dôchodcov sv. Krescencie pri kláštore. Tam sa až do konca tešil z kontaktov so spolubratmi, príbuznými a priateľmi.
Otec Hadrian bol vždy pozorný a ochotný. Jeho sudetonemecký pôvod sa v ňom spájal so širokým rozhľadom, pomocou ktorého dokázal premeniť horké skúsenosti na súcit. Radosť mu prinášal kontakt s príbuznými, ktorých deti a vnuci dokázal sprevádzať radou a modlitbou.
Bol jedným zo svedkov prebiehajúceho storočia – nie hlasným, ale rozhodným. Bol mužom, ktorý sa navzdory mnohým krízam stal služobníkom zmierenia a zachoval si jemný zmysel pre humor.
Na sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v roku 2025 – 27. júna – mohol vstúpiť otvorenými dverami do otcovského domu v nebi. Kiež mu Pán daruje večný pokoj.
Pohreb sa koná vo štvrtok 3. júla o 8:45 na kapucínskom cintoríne sv. Antona, potom bude slávená zádušná omša v kostole domova sv. Krescencie v Mníchove. Poďakujme mu za všetko dobré, čo nám dal. Nech odpočíva v pokoji.

Kapucíni z Mníchova od sv. Antona

Parte s vyššie uvedeným textom v nemčine teda dorazilo do rodného mesta P. Hadriana ešte v deň jeho úmrtia. Aj keď by sa toho o ňom slušalo povedať oveľa viac, než napovedá už tak nezvyčajne dlhý text zo smútočného oznámenia, najmä pre jabloneckých farníkov by mohlo byť zaujímavých niekoľko ďalších vecí...

Rodina Luckeových pred novým rodinným domom v Družstevnej ulici č. 25 na „Porschbergu“ v Jablonci nad Nisou. Otec Alois, pri ňom Gerhard, matka Maria a mladší brat Fritz. Matka bola dcérou jabloneckého kresťanského politika, od roku 1923 člena mestského zastupiteľstva a predsedu finančného výboru Antona Biemanna. Jeho úspešné pôsobenie vo funkcii zástupcu starostu ukončil nástup Sudetonemeckej strany k moci v roku 1937.

Mladšia generácia P. Hadriana už nepozná, ale vďaka svojim častým cestám do svojej „staré vlasti“ bol najmä v devätdesiatych rokoch a okolo prelomu tisícročia známy mnohým našim farníkom. V časopise Tarsicius vyšiel v roku 2001 článok Ako ma Pán Boh povolal, kde osvetľuje niektoré momenty svojej životnej cesty. Potom, čo sa v roku 1990 otvorili hranice, snažil sa P. Hadrian každoročne sprevádzať zájazd rodákov do Jizerských hôr. Veľkou pomocou pri cestách do Čiech, hlavne v neskorších rokoch, keď už jeho fyzické sily slabli, bola spolupráca jeho príbuzných Christiny a Joachima Neumannových z Erfurtu. Pre zájazdy, ktoré duchovne sprevádzal, si vždy „vypožičal“ niektorý z našich kostolov, kde slúžil nemeckú omšu; bolo to napríklad v Rýnoviciach, Rádle, Mšeně, Lučanoch, Rychnove, Josefovom Dole, Janove aj inde. Rád jazdil do Hejnic, kde niekoľkokrát koncelebroval na tradičnej krajanskej púti na pôvodný dátum sviatku Navštívenia Panny Márie 2. júla. Zvláštny vzťah mal k kittelovskému pútnickému kostolu sv. Jozefa v Krásnej-Šumburku, s ktorým bola spojená časť jeho rodiny. Na jeho opravu organizoval finančnú zbierku.

Ale mohli sme ho stretnúť aj na bohoslužbách v Jablonci. Na cintoríne v Huti požehnal česko-nemeckému pomníku pripomínajúcemu zničené súžitie miestnych rodín. On sám bol pokrstený v kostole sv. Anny, tam tiež ministroval a jeho otec hral na organe. Bol pravdepodobne posledným duchovným, ktorý spájal predvojnový Jablonec so súčasnosťou. Jeho pozoruhodné životné peripetie boli zvláštnym spôsobom požehnané: na rozdiel od mnohých svojich nemeckých rovesníkov zažil pri nútenej povojnovej práci na statku v Bořkove u Semil ľudské zaobchádzanie a súcit. František Novotný, český sedlák, ku ktorému bol pridelený, sa k nemu správal nielen ako k členovi rodiny, ale aj cez isté riziko ho dokonca nechával navštevovať príbuzných v Jablonci, a to bez akýchkoľvek formalít. Postoj, ktorý vtedy vzhľadom k Nemcom nebol vôbec obvyklý.

Petnásťročný Gerhard Lucke po vojne na statku Novotných v Bořkově u Semil.
Táto životná etapa skončila v lete roku 1946.

Nie len táto skúsenosť viedla Hadriana k tomu, aby sa stal hlásateľom zmierenia medzi Nemcami a Čechmi. V tomto smere pôsobil nielen pri svojom kňazskom povolaní, ale bol zvolený aj duchovným radcom nemeckej organizácie Ackermann-Gemeinde (Oráčova obec). Ktorá už desaťročia usiluje o dobré vzťahy medzi Čechmi a Nemcami, ale aj ďalšími európskymi národmi postihnutými vo 20. storočí nákazou nenávisti.

V kapucínskom seminári resp. gymnáziu v Dillingen an der Donau 1947, 4. zľava vzadu.
Tu si konečne mohol doplniť vzdelanie.

So spolubratmi v Eichstättu 1953, druhý zprava hore

Hadrianova primícia po vysvätení v Eichstättu prebehla v nedeľu 1. 7. 1956 v rozostavanom kostole Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Neugablonz. Zapojením sa do duchovnej služby človeka zo „staré vlasti“ vzbudil mimoriadnu pozornosť a pritiahli nielen vlastných farníkov z Neugablonz, teda krajánov pochádzajúcich z Čiech (Landsleute), ale aj z blízkeho mesta Kaufbeuren a z mnohých vzdialenejších obcí. Nával hostí bol tak veľký, že sa ani nezmestili do rozsiahlej lodi budúceho kostola. Výnimočnosť chvíle ešte podtrhla prítomnosť kapucína Heinricha Suso Brauna, známeho rakúskeho rozhlasového kazateľa, ktorý mal primičnú kázeň. Ten sa vo svojej promluve venoval najmä otázke vlasti, domoviny, teda téme v polovici päťdesiatych rokov pre mnohé vyhnancov stále bolestnou a vinou politického vývoja ešte skomplikovanou. Podľa neho domov vo vlastnom a najhlbšom zmysle, je iba u Boha samotného a v jeho bezpečí. Životným úlohou kňaza je s Božou pomocou viesť ľudí práve tam. Prácou kňaza je stavať mosty aj tam, kde panuje ľudská nedokonalosť a zlyhanie. P. Braun spomenul s odvolaním na bolesť v súvislosti s rodišťom primicianta aj svoje kázanie v jabloneckom kostole v roku 1932.

V roku 1970 v St. Ingberte (v Sársku)

P. Hadrian sa vyznačoval nielen záujmom o hudbu (sám hral na gitaru a sprevádzal liturgiu pre mládež), ale čo je u kňazov menej obvyklé, aj o literatúru. O jeho niternom vzťahu k dnes už takmer zabudnutému, kedysi najslávnejšiemu spisovateľovi Jablonecka, „básnikovi Jizerských hôr“ Gustavu Leuteltovi, svedčí homília, ktorú proniesol 28. mája 1989 v kostole Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Neugablonz. Stalo sa tak pri 35. spolkovom stretnutí krajanov z Jizerských hôr. V tejto promluve sa dotkol troch oblastí, ktoré považoval za dôležité a inšpiratívne: Vztahu spisovateľa k stvoreniu, jeho vzťahu k ostatným ľuďom, a tiež vzťahu k chrámom domoviny. V diele tohto autora, úplne „necírkevného“, nachádza P. Hadrian mnoho pozitívnych momentov. Homília mala taký úspech, že bola otlačená ako predslov posledného zväzku zozbieraných textov Gustava Leutelta, vydávaných v SRN koncom osemdesiatych rokov.

V sprievode pri 60. výročí kňazského vysvätenia v kostole Najsvätejšieho Srdca Ježišovho
v Neugablonz 3. júla 2016. Kňazi zľava: redemptorista P. Hans Schalk,
P. Hadrian, P. Antonín Kejdana, P. Thomas Hagen – farár v Neugablonz (foto Harald Langer)

V roku 2016 oslavil P. Hadrian šesťdesiate výročie svojho kňazského vysvätenia na mieste svojej primície, teda v kostole Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Neugablonz. Slávnostnú omšu sa zúčastnila malá delegácia z Jablonca a s oslavencem sa vtedy koncelebroval aj ruprechtický františkán P. Antonín Kejdana, ktorý sa – sám veľký zastánca zmierovania historických krívd a bolestí – s Hadrianom tiež priatelil.

P. Hadrian Lucke a P. Antonín Kejdana

Cez rozdiely v rádových regulách ich spájalo nielen spoločné rehoľné bratstvo so sv. Františkom z Assisi, ale aj ich radostná a pozitívne naladená povaha a skutočný záujem o ľudí, ich životy s radosťami aj peripetiemi. Dnes sa teda už obaja bratia nepochybne radujú u Toho, ktorého mali radi a ktorému venovali svoj život. V reakcii na správu o úmrtí P. Hadriana jeden z nemeckých farníkov poznamenal: „Bol to človek nehlučný, ale plný sily.“

P. Hadrian na svojej trojkolke v záhrade mníchovského kláštora sv. Antona v júni 2023.

Štvrté prikázanie

Či sa nám to páči alebo nie, detstvo nás ovplyvňuje po celý život. A tí, ktorí kedysi stáli pri našej kolíske, sprevádzajú nás neskôr celým životom – na starobu ešte viac ako v mladosti. Je mi už cez 80 rokov, ale nikto mi nie je tak blízky ako oni.
Je tu moja milá matka, ktorá bola veľmi skoro povolaná k Bohu. Keď zomrela, bol som ešte dieťa. Pred jej smrťou som sa jej spýtal, či ostane mojou matkou aj u Boha; nechcel som mať inú mamu ako ju. Je tu otec, ktorý musel ísť do vojny, keď bola matka smrteľne chorá, ale Boh mu daroval dlhý život, a ja som sa na jeho mužnosti postavil na vlastné nohy, navzdory všetkým napätiam, ktoré medzi otcom a synom často bývajú. Je tu môj malý brat, ktorý raz vyhlásil, že bude žiť dlhšie ako ja, a ktorý zomrel ešte v detstve. Je tu môj strýc Anton, ktorý vo mne vždy videl dieťa svojho obľúbeného sestri a ktorý mi po celý život zostal naozajstným priateľom. Je tu matka môjho otca, s ktorou som počas druhej svetovej vojny tak rád chodil do kostola a ktorá mi vedome či nevedome pripravila cestu ku kňazstvu. Ďakujem Bohu, že sa o mňa moji príbuzní postarali a neposlali ma do detského domova, keď už tu nebol otec, matka ani brat. Ako sa o mňa báli! Nesmelo sa mi nič stať. Musel som nájsť správnu cestu v živote. Musel som sa zbaviť svojich zlých návykov. Po vojne som musel dokončiť vzdelanie, čo už v rodnom kraji nebolo možné. Bolo by zlé, keby som to nedotiahlo ďalej ako na pouličního metaře. Tu chcem poďakovať aj druhej žene môjho otca, ktorá sama musela opustiť školu vo dvanástich rokoch. Keď som potom našiel cestu ku kňazstvu, napísal mi môj strýc, že je to zavŕšenie trnité životnej cesty mojej zosnulej matky. Keď ako kresťania raz budeme musieť odísť, bude to pre nás znamenať stretnutie s naším Pánom Ježišom Kristom. Pozval nás na svadobnú hostinu večného života. Tešíme sa, že sa potom znovu stretneme s tými, ktorí nám tu na zemi poskytli domov a bezpečie.

(Text Hadriana Luckeho z konca roku 2011)

Za P. Hadriana Luckeho bude (bola) v dekanatskom kostole v Jablonci nad Nisou slúžená omša v piatok 4. júla 2025.

Text: (mimo parte): Borek Tichý
Fotografie: z archívu Borka Tichého, pokiaľ nie je uvedené inak

Parte v nemčine / češtine ako pdf.