Nie som si úplne istý, či to priamo súvisí s mojou ženou, ale fakt je, že od doby, kedy sme sa vzali, sa občas v našom byte záhadne objaví nové dieťa. Počas rokov táto nenápadná invázia malých ľudí dorástla do značných rozmerov, že som si ich chcel-nechcel všimol aj bystrý ja.
A tak si spolu s Karlom Čapkom kladiem zásadnú otázku: „Na čo slúži taký kojenec?“ Čapek sa však v poviedke Prípad s dieťaťom nijakej zmysluplnej odpovede nedobíra, a pretože som v knižnici našiel Bibliu, pátram aj tam. Nie je to úplne zlé čítanie, len občas pochopiť, čo tým chcel autor povedať: „Ak nebudete znovu ako deti, určite nevejdete do kráľovstva.“ (Mt 18,3)
Keď už nám Boh doma nadelil toľko študijného materiálu, chopil som sa príležitosti a začal som tých malých ľudí skúmať. Pokusných exemplárov je u nás dosť, od drobných nemých tváričiek až po dospievajúcich silných jedincov. Čo presne na tomto štádiu človeka Bohu Otcovi tak imponuje, že tieto nedospelé tvory dáva za príklad mne, vyzretému a divokými vetrami jabloneckých zim obšlehnutému mužovi?
Následovaniahodný je každý detský vek, lež naprosto nejinšpiratívnejší sú však tí najmenší z našich domácich pidilidí. Nič to neumsí, sotva to lezie po štyroch, ale neuveriteľne vytrvalo si to vyhľadáva môj pohľad. Keď si toho všimnem a pozorne sa pozriem do tých najčistejších očí, aké existujú, s úžasmom hľadím nekonečne krásnym oknom priamo do neba. Do vytúženého nebeského kráľovstva. V tom pohľade prťavého človíčka totiž nie je ani kúsok ja! Je tam len bezmezná radosť, že si tu ty, tato! A v tú chvíľu si i najdrsnejší otec nemôže pomôcť a berie to mrňavé do náručia, pretože jeho radosť z blízkosti otca je totálne odzbrojujúca. A potom sa často pristihnem, ako podobný slaboduchému jedincovi na to malé stvorenie šišlám a ňuňám len preto, aby sa to na mňa znova usmialo, aby sme znova zažili radosť z toho, že sa máme a je nám spolu dobre.
Výsledkom môjho výskumu sa tak stáva prekvapujúce zistenie, že zrejme po tomtéž túži i Otec nebeský. Mnohokrát za deň ma láskyplne berie do svojej všemocnej náruče, aby som sa usmial, odvrátil pohľad od svojho ja a všetkých svojich životných pohrom i nedokončených úloh, prestal fňukať nad ťarchou osudu a očami svojho srdca na Neho bez prestania hľaděl s radosťou, že sa máme a je nám spolu dobre.
A pretože často spolu s našimi deťmi vyrastáme a stratíme z očí smer cesty do Kráľovstva, posiela nám o Vianociach do chlívkov našich dní dobrý Otec Jeho Dieťa. Malé Dieťa, ktorého pohľad postráda akékoľvek ja. A nielen pohľad, aj celý jeho život postráda sebemenšie ja. Jeho smrť a predovšetkým jeho zmŕtvychvstanie sú tak pre nás nielen oknom, ale priamo dokořán otvorenou bránou do nebeského kráľovstva.
Štěpán Pospíšil